Levický hrad – kedysi významná a neohrozená pevnosť je dnes už len tieňom svojej slávnej minulosti. Počas stáročí menila svoju podobu i vlastníkov, prežila mnohé boje, požiare a vyčíňanie viacerých vojsk. Pod jej hradbami padlo veľa vojakov.
Dnes je to nenápadná ruina učupená uprostred modernej výstavby mesta. I napriek neľútostnému času, ktorý sa na nej podpisuje, Levický hrad navždy zostane pýchou a dominantou nášho mesta.
Napriek absencii písomných prameňov predpokladáme, že hrad vznikol v druhej polovici 13. Storočia. Tatárom odolali len kamenné pevnosti so stálou vojenskou posádkou, a tak od druhej polovice 13. Storočia na území Uhorska vzniká sieť vojenských strategických pevností. Levice sa javili ako vhodné miesto pre svoju strategickú polohu. Skalnatý výbežok, na ktorom sa začal budovať, bol v tom období z troch strán obklopený močaristým terénom. Pevnejšie ho museli opevniť iba zo strany dnešnej Kalvárie.
1318 Prvá písomná správa o jeho existencii, v ktorej je uvedený kastelán a prívrženec Matúša Čáka, Július z Topoľčianok.
1321 Hrad sa stal kráľovským majetkom. Potom ako sa kráľ Karol Róbert zdržal od 21. do 29. augusta 1321 na hrade, ho aj s okolitým panstvom daroval manželke Alžbete. V 14. storočí vznikli obce Nové a Veľké Levice, z dôvodu sťahovania obyvateľov z priľahlých dedín pod hrad. Kráľ Ľudovít I. Veľký sem zvolával tzv. palatínske schôdze na riešenie rôznych problémov, čo potvrdzuje narastajúci význam hradu.
1388 Kráľ Žigmund Luxemburský daroval hrad s hradným panstvom Ladislavovi zo Šároviec, ktorého syn Peter už používal meno Lévai Levický.
1434 Správa o požiari, ktorý zničil archívne materiály a výsadné listiny zemanov.
1529 Pripadol hrad korune a patril tekovským županom.
1543 Hrad sa stal jednou z 15 protitureckých pevností.
1544 Turci sa prvýkrát objavili pod hradbami.
1553 Hrad znova pripadol kráľovi, ktorý hrad začlenil do sústavy protitureckých pevností.
1560 Štefan Dobó prevzal vlastníctvo hradu a rozšíril hradný areál o opevnený renesančný kaštieľ.
1571 Na dolnom nádvorí bol pristavaný renesančný kaštieľ s nárožnými baštami.
1635 Na vzor talianskeho fortifikačného systému bol hrad obnovený: vybudovali sa delové bašty, priekopy boli naplnené vodou a padací most a vonkajšie opevnenie naviazali na mestské hradby.
1663 Vicekapitán Gašpar Bartakovits vydal Turkom hrad bez boja.
1664 Turkov však z Levíc vytlačili v známej bitke pri Leviciach a znovu hrad dôkladne opevnili pod dozorom vtedajšieho slávneho vojenského veliteľa L. de Souches. V ťažkých bojoch boli Turci porazení a padol v nich aj kapitán uhorských oddielov Štefan Kohári.
1696 Po požiari mesta bol hrad ťažko poškodený a začali ho demolovať.
1699 Vojenská posádka opustila hrad, čím prišiel o obranný charakter.
1703 Pod vedením veliteľa Ladislava Ocskayho obsadili kurucké oddiely Levický hrad, ktorý František II. Rákoci považoval za dôležité strategické miesto.
1708 Hrad obsadil Ján Bottyán, ktorý ho kvôli zlému stavu a nedostatku ľudí dal v roku 1709 zbúrať. Pevnosť bola podpálená, pracháreň vyhodili do povetria, priekopy a hradnú studňu zasypali a tým hrad stratil význam vojenskej pevnosti.
1710 Časť budov (bašta a kaštieľ) ostali zachované a tie po roku 1710 opravili
Povesti z hradu
O levickej bielej pani
Na levickom hrade straší už od 14. storočia biela pani. Volá sa Šeba, manželka Kopaja Paláštyho a dcéra Feliciána Zacha. Jej príbeh je o to smutnejší, že nezaplatila za hriechy svoje ani manželove, ale bola vinná iba za to, že bola dcérou Feliciána Zacha, ktorý bol niekdajší prívrženec Matúša Čáka Trenčianského, po jeho smrti sa stal dvoranom uhorského kráľa Karola Róberta. No nenávisť voči panovníkovi si nosil vo svojom srdci aj naďalej. Údajnou zámienkou k prebudeniu tejto nenávisti bol čin brata kráľovnej Alžbety, Kazimíra, ktorý zneuctil jeho dcéru Kláru. V hneve vošiel do hodovnej siene na hrade Visegrád a vytasil na panovníka svoj meč. Panovník vyviazol z atentátu bez zranenia, ale kráľovná prišla pri ochrane svojich detí o štyri prsty na ruke. Na jej krik sa vovalila do sály kráľovská stráž a Feliciána na mieste rozsekala. Tým však kráľov hnev neskončil.Nariadil popraviť celú rodinu atentátnika. Najhoršie skončila nešťastná Klára, sestra Šeby. Tej kat odťal po štyri prsty zoboch rúk, uši aj pery, ktorými vraj ohovárala Kazimíra. Potom ju polomŕtvu priviazal na chrbát koňa a vodili ju po meste, kde ju nútili kričať: „Takáto je odplata zrady proti kráľovi.“ Ešte predtým, ako ju sťali, sa musela pozerať na to, ako psi trhajú telo jej jediného brata. Vyvražďovanie rodiny Feliciána Zacha neskončilo iba vo Visegráde, ale prenieslo sa aj pod hradby Levického hradu. Tu nešťastnú a nevinnú Šebu sťal kat a jej manžela uvrhli do hladomorne. Ich deti predali do otroctva, ale údajne ich zachránili akísi križiaci a odviezli na Maltu. Odvtedy po hrade blúdi úbohý duch bielej panej a všade hľadá svojho manžela a svoje deti, o ktorých osude nevie nič.
O hradnej studni
Hradné studne boli vždy vďačným objektom najrôznejších povier a legiend. Ani levická studňa nie je výnimkou. Ľudia ju nazývajú „Krvavá studňa“. Údajne si v nej umýval svoj meč kat po vykonaní popráv. Rovnako to vraj urobil aj po poprave úbohej Šeby. Ľudová tvorba doplnila aj oveľa krvavejšie udalosti. Rozprávalo sa, že do nej hradní páni hádzali svojich poddaných za trest. Zo stien studne vraj trčali ostré kosy, ktoré úbohých nešťastníkov počas pádu riadne dosekali. Samozrejme, všetky tieto príbehy sú vymyslené a nie je na nich mnoho pravdy. Čistá voda bola predsa len v tom čase dosť vzácna na to, aby ju znečistili mŕtvolami. No predsa má táto studňa určitú zvláštnosť. Nejde o klasickú studňu, aké poznáme z dedinských dvorov. Nad touto sa vypína veža, opretá o strmú skalnú stenu. Dostať sa k vode zo zadného nádvoria bolo nemožné. Studňa slúžila aj po obsadení na to, aby obrancovia horného hradu mali prístup k vode. Bez nej by dlho nevedeli odolať nepriateľovi.
O levických bielych husiach
Turci na Levickom hrade pobudli síce krátky čas, no hlboko sa zapísali do jeho dejín. Najznámejšou povesťou z tohto obdobia je povesť o levických bielych husiach. Po obsadení hradu tureckými vojskami si ho začali hneď premieňať podľa svojho vkusu. Turecký paša si chcel zriadiť na hrade vlastný hárem, ako sa na poriadneho pašu patrí. Preto nariadil obyvateľstvu mesta, aby mu vyslali na hrad najkrajšie dievčatá z mesta, ktoré mali doniesť so sebou jedlo na pohostenie víťazného vojska. Bolo každému jasné, na čo má paša chuť. Mestskí radní sa dlho dohadovali, ako túto situáciu vyriešia a nakoniec sa dohodli, že každé jedno dievča ukryje pod krídlom husi dýku. Mali sa nimi brániť, pokiaľ im nepribehnú na pomoc muži z mesta. Paša si však v tejto situácii sám priťažil. Bol príliš skúpy a z obavy pred tým, aby si jeho vojaci nevybrali ešte pred ním najkrajšie dievčatá, poslal svoje vojsko na rabovačku do okolia. Na hrade ponechal iba nepočetnú skupinu strážcov. Dievčatá prišli na hrad pred tureckého pašu krásne oblečené, v rukách s jedlom a bielymi husami. V momente, keď s ním ostali samé a on si začal spomedzi nich vyberať tie najkrajšie do svojho háremu, vytiahli spod krídel husí nožíky a dobodali ho na smrť. Pre takto ozbrojenú skupinu dievčat nebolo problémom premôcť aj tých pár strážcov, ktorých tu paša nechal a otvorili bránu hradu pre prichádzajúcich mužov z mesta, vyzbrojených kosami a vidlami. Turecké vojsko, vracajúce sa z rabovačky, zostalo prekvapené, keď už nad hradom neviala turecká zástava a ich miesto zaujali udatní muži a najmä ženy z mesta, ktoré sa práve oslobodili z ťažkého jarma.